Farmárske
memoáre: NÓRSKO – september 2010
„Snehuliak
a sedem trpazlíčiek“ – Ako sa dve odvážne devy na farmu vybrali...
Když jsem byl malý, říkali mi naši:
"Dobře se uč a jez chytrou kaši,
až jednou vyrosteš, budeš hlídačem krav."
Kde bolo, tam bolo, blablabla:
Deň prvý: Odlet z civilizovanej Prahy smer "polární zář". Devenky plné očákavania. V letiskovej hale v Trondheime čaká prevysoký,
biely muž, Vidar Ká. To, ako nás privítal, neviem či bolo skôr nórske
objatie alebo nesmelé potľapkanie po pleci, rozhodne som si musela kusnúť do
pery, aby som nevybuchla smiechom. Už len rovnako vydesený, pohľad od Elišky bol
komický...
Nesmelo sme sa naložili do špinavého Wolfa Golfa
a s veľkým záujmom pokukovali po nórskej krajine. Krása. Ujo celú cestu
poťahoval sople. Všetci sme mlčali. Prešli sme Stjordalom a odbočili do
lesa. Za lesom bol les a potom Kvittem farm. Milá, malá, drevená, ako
všetko v Nórsku.
Vonku bola zima. V dome ešte väčšia. Plus tam bol ešte
smrad. Zo záchodu vychádzal taký kukuričný a ostatok smrdel po mačaciom
hovne. To hovno nás samo uvítalo pri vstupe do našej novej izby, a jeho
hrdý majiteľ sa bez ostychu začal obtierať o moju nohu. Priznávam,
neobľubujem mačky, dokonca ich skôr neznášam, nie to ešte tolerovať túto
špinavú smrdľavicu! To vlastne ani nebola mačka. Miesto chvostu to malo zhluk
dredov a v mačacej tvári taký neopísateľne retardovaný výraz. Mimi,
sorry, ale mala si vonku chytať myši a
nie srať hosťom pred dvere...
Ešte v tento večer, náš prvý, nórsky a nefalšovaný,
sme si pozreli ako prebieha dojenie.
Dojmy? Zdojené... :-)
Deň druhý: Dojenie bolo v našich rukách. Resp. vemená.
Sú to také visiace huspeninky, ktoré sa razom zmenia na sprosté vemeniská,
ťažko určiteľné, kedy sú prázdne. Schúlená medzi dvoma kravami bojujem o svoj život. Keď krava nekope,
tak šváca okadeným chvostom, a keď je náhodou pokojná, tak sa vás tá vedľa
snaží naklať na rohy. No, a keď sa
ťa práve nesnaží olajnovať, alebo zasiahnuť prúdom moču, tak príde vydarený
Vidar s jeho: „No, no, no! You must do it correctly way Radka!“ Vedel
človeka vždy povzbudiť...
Deň tretí: Boli sme v mlyne a spoznali sme uja
sympaťáka, Pátra Pjótra, ktorého portrét sa pýšil na Vidarovom obale od múky.
Bol milý, až na to, že za celý čas, čo sme vymetali mlyn nepochopil, že my
naozaj nerozumieme jeho nórštine, a už rozhodne sa nevoláme Eja
a Gacka! :-S
Večer, po kravínskej kovbojke, mali kravy krstiny. Posypali
sme ich šrotom. Mená dostali výstižné, ajhľa: Dílerka (Líderka), Pátrajka,
Mucajda (moja obľúbenkyňa), Rohaňa, Kukajda, Kopajda a Poprdkárka – našich
sedem malých trpazlíkov. Aj snehuliak bol spokojný, ako sme to zvládli. Pravda,
nevidel to pred tým, ani to potom, a vlastne ani to počas dojenia. Ale to,
čo sa stalo v kravíne, ostane v kravíne. ;-)
Deň štvrtý: Nórsky deň. Doteraz presne nechápem, čo presne
sme to robili, ale... Chytali sme v lese kravy. Najskôr sme ich dve hodiny
stopovali v nórskych kopcoch a bažinách. Vystopovali sme ovce. Resp.
to, čo po nich ostalo. Bobky. Prišla som si ako Inčučuna, už mi chýbal iba
nejaký luk. Keď sme konečne vystopovali to šialené stádo kráv, vletela mi do
nadšene otvorených úst mucha a začala som prestrašne kašlať. Presne
tak, vydesené stádo sa dalo na útek. Sklamaní a pokorení indiáni sa
vrátili do tábora, vypili kyslú kávu a odišli naspäť na farmu.
Lovec kráv Vidar, nám nórsky deň zakončil nórskym menu:
varené fašírky a ako dezert múčnu kašu. Zjedlo sa.
Deň piaty: Keďže bola nedeľa, dohodli sme sa s miestnymi
– blízko bývajúcimi Filipínkami Federikou a Fe, že nás vezmú na omšu, vraj
do najbližšieho (hodinu vzdialeného) kostola. Čakala som menšiu katedrálu,
prinajmenšom malý, romantický, drevený kostolík. Toto bola skôr socialistická
plaváreň, interiérom pripomínajúca začmudený bar. Zaspievali sme si nórske
pesničky a celé šťastné, že sme prežili Federikinu jazdu, sme sa vrátili
na farmu, k našim milovaným strakatým kravám.
Deň šiesty: Z plienenia bodliakov sme malý celý
deň bodkované ruky. Ak ste ešte náhodou netrhali bodliaky, tak to určite nikdy
neskúšajte. Pretože, aj keď vypliete celý záhon jačmeňa, čím zachránite značnú
časť úrody, na večer vám tam ujdú kravy pažravé a kruto vám to tam podupú. Ale pokiaľ ste za každú srandu, tak si určite nenechajte ujsť
predstavenie, ktoré by sa dalo pokojne nazvať „Strašiak v poli“. Lebo keď
ujo zočil, moje rozutekané stádo kráv, vyskočil z traktora, cezpoľným
behom, mávajúc rukami nad hlavou a ručiac ako pravý nórsky sob sa pokúšal
skorigovať svoj hovädzí dobytok.
„Dnes už jsem starší a vím, co vím,
mnohé věci nemůžu a mnohé smím,
a když je mi velmi smutno, lehnu si do mokré trávy.
S nohama křížem a s rukama za hlavou
koukám nahoru na oblohu modravou,
kde se mezi mraky honí moje strakaté krávy...“
Deň siedmy: Dostali sme bojovú
úlohu: vážiť a baliť múku do obalov Pátra Pjótra. Práca nám šla od
ruky. Až pokým sme nezistili, že ju
robíme zle. ;-) Totižto, niekde pri poslednom vrecku som si všimla, že na
historickej váhe máme posunuté závažie cca o 0,05 kg viac. Čím by sme
čestného Nóra okradli dokopy tak o 2 kg ekologickej špaldovej múky.
A tak sme sa pekne pustili do lámania nechtov na nenápadnom otváraní vreciek a odsýpaní múky a spätnom
zošívaní vreciek...
Múka to bola aj tak na veľké prd.
Chlieb ktorý sme z nej mali piecť podľa presného receptu, bol vždy tvrdý
ako hranol. Z pokusu o slovenské langoše ostali slzy pre plač
a zo slivkových gúľ plný záchod. Proste nedalo sa z toho nič variť,
a aj obyčajná zápražka znetvorila každú polievku.
Deň ôsmy: I´M A DRIVER! TRACTOR LADY – MAC.
DRIVER! Uskladňovanie dreva na zimu, nám šlo za pomoci táčiek žalostne pomaly,
tak sa ujo nad nami zunoval, rovnako aj nad svojím traktorom, a po polhodinovej
inštruktážnej traktorškole, zveril
svojho tátoša dvom devám bez vodičského oprávnenia. (Tento fakt sme mu
samozrejme zatajili.:) Lež rýchlo to zistil, keď som si v kopci pomýlila
spojku s brzdou a nacúvala do jarku. „No, no, no Radka! First think
then do!“ ... Tú obitú kôlňu už nespraví, ale radosť nám spravil náramnú!
Cestou hore sme vyvážali drevo a cestou dole jedná druhú. Dotieravú
mačku, (ktorá nám mimochodom srala pred dvere naďalej) sa nám omylom nepodarilo
zraziť, ale vytrasené sme boli dostatočne.
Deň deviaty: MAC DRIVER pokazil traktor. Za trest sme
spievali kravám pri dojení kravínske pašie. Pomer vydojeného mlieka ten večer
klesol skoro o polovicu. V speve nás to neodradilo.
Deň desiaty: Deň mrkva, polooblačno, sem tam fašírka. Túto
prácu som mala najneradšej.
Zbierať, umývať, ešte raz umývať, preberať, viazať
a počítať mrkvu. V ten deň mi prešlo rukami asi osemsto mrkiev
a žalúdkom asi 5 fašíriek, ktoré vyberavý Vidar ohrdol. Pomaly ale isto si
zvykáme na ekologickú stravu, aj na samotné varenie. Do polievky potajme
pridávame výživný bujón, a lámeme rekordy v počte jedál, ktoré sa
dajú pripraviť, zo štyroch dostupných surovín na tejto zabudnutej farme:
mlieka, múky, vajec a z pivnice vykutraných zemiakov. A ešte som
zabudla na mrkvu! Mrkvovú polievku vystriedali mrkvové karbonátky
a zemiaky s mrkvou, mrkva smažená, varená, parená, i pečená a ako dezert carrot cake. Keby mal ujo odšťavovač,
tak je k tomu aj mrkvový džús. V podstate, každý deň sme varili tú
istú polievku, len každý deň sme jej dali iný názov. Zemiaky sme piekli, varili
smažili na všetky spôsoby. Vajcá len na jeden – lebo ujo mal rád len na
polotvrdo, vložené do vriacej vody na tri minúty! A tak...
Deň jedenásty: Farmársky trh
v Trondheime.
Deň bol dlhý a jedla bolo málo. Okrem Vidarovej
klobásy, ktorú s chuťou zhltol pre istotu tri metre od nás, sme ostali odkázané
na suseda palacinkára. Hladnému sa aj prihorenou zavďačíš... Inak je Trondheim krásne
mesto. Priam idylické. Farebné, drevené, čisté, pokojné, útulné. V centre
sa majestátne vypína nádherná katedrála Nidaros a len kúsok od nej
„najstarší most“. Neviem či bol najstarší v Trondheime alebo v Nórsku
alebo na svete, ale bol proste najstarší. Cez našu pracovnú pauzu sme sa pri
pozeraní pamiatok pripojili do na prvý pohľad dobre vyzerajúceho ženského
pochodu. Ženy pripomínajúce slovenské mažoretky bubnovali o dušu
a zvesela spievali ako pionieri. S nórskou jazykovou bariérou, sme až
neskôr zistili, že pochodujeme za práva homosexuálov... Tak šme še pobavili
a vrátili sa spátky na jarmek.
Deň dvanásty: „Práca šľachtí, ale spánok zoceľuje!“
Deň sedemnásty: Levanger. Tisícročné mesto,
s tisícročnými obyvateľmi. Aspoň taký sme mali pocit, keď sa nám pol dňa
premávali pred stánkom so zeleninou dôchodcovia na elektrických vozíkoch.
Suseda palacinkára vystriedali milí rybári, mĺkvi ako ryby. Tento raz nás dokrmoval včelár – ujo medár dromedár. Bola to taká rozprávková bytosť s ťavým
výrazom a medovým srdcom.
V podstate sme sa asi 10min
pred cestou do Levangeru dozvedeli, že tu dnes strávime aj noc, a až
cestou v aute sme sa dozvedeli, že večer sme pozvaní na farmársku
gurmánsku večeru. Povedali sme si nič to, to bude určite taká útulná krčmička
s preplnenými stolmi. Nebola. Z reštaurácie, kde sa mala oná večera
konať vyžaroval nobles a nadštandard na ktorý sme my dojky neboli
pripravené. Spravili sme čo sa dalo. Vyšpárali sme si špinu z pod nechtov,
obúchali turistické vibrami, obrali vlasy zo svetra a tvárili sa
sebavedomo. Skoro sme aj zapadli medzi tie kostýmčekové farmárky. Zasadli sme
k stolu plného svetrov (hneď pri dverách, ako nás usadili),
k Dromedarovi a Jhonovi všadebolvšetkovidel monológovi* (ktorý
vlastne len roznáša med). Po zočení titanicovského príboru ma premkol strach. Napriek všetkým okolnostiam, to bol luxusný večer.
Jedlo bolo „ríli delišs“ a zasýtilo naše celodenno škŕkajúce žalúdky.
Deň osemnásty: Na milé prekvapenie sme boli pozvaní na
ďalšiu večeru k Vidarovým priateľom Nancy a Óghäm (to meno sa vyslovuje
s prízvukom angíny). Nancy bola jedna z tých šťastných Filipínok,
ktorým sa podarilo v Nórsku do dvoch rokov ulapiť chlapa. Aj keď len
zberateľa starožitností Ógäho. On zberal proste všetko. A mal asi
všetko. Veľký dom plný rôznorodého haraburdia. Od kolovrátkov, cez vypchanú
líšku až po zbierku angličákov. Dovoľte mi venovať v krátkosti opis
jednej z jeho stien: V ľavo vyššie sadrová hlava prísne zazerajúceho
indiána. Pod ním zbierku kamenia a mosadzných ešusov každej veľkosti,
strážil drevený jednooký pirát. Kúsok ďalej porcelánová baroková rodinka pomaly
v životnej veľkosti a nad ňou rozladené ukulele. Myslím, že už len
v tejto miestnosti mal viac vecí, ako majú v nórskom národnom múzeu.
A celý nadšený nám ich chcel všetky ukázať. Verili by ste, že na svete existuje
človek, ktorý dokáže 15 minút pyšne civieť na zlomenú lyžu z 18. storočia?
Viete, pri tej stopäťdesiatejdeviatej prezentovanej veci si už ani
nespomeniete, že ste boli voľakedy hladní, a že ste sa sem prišli vlastne
najesť... Našťastie spasiteľka Nancy zavolá k stolu a snaží sa
navodiť kultúrne posedenie. Striedmo odkladá príbor a pomalým prežúvaním
sa snaží distingvovane predĺžiť večeru. Bohužiaľ sa jej to nepodarilo, lebo ja,
Eliška aj Vidar sme zjedli všetky chody aj s dupľou filipínskych jarných závitkov na jeden hlt.
A to nám už bolo naozaj jedno, že po večery nás čakala prezentácia od
Nancy, jej fotiek z rodného kraja. Filipíny ste chutné!
Deň devätnásty: Nedeľná
prechádzka k jazeru. Konečne sme ho našli! :) Lebo keď Vám človek povie, že nejaké jazero je tam za
lesom, a vás obklopuje les z každej strany, je dosť náročné trafiť
správnu stranu, ktorou sa vybrať. Najmä keď nikde nie je chodníček, len
močariny a krovie. Uprostred jazera stál malý ostrovček a na ňom
rozkošná chalúpka. Obe sme si naraz povzdychli, a ešte sme si nestihli ani
poriadne zaželať, už sme sedeli v člne náhodne stretnutého uja Óghäho. A ani
sme sa nenazdali, už sme boli nanominované v tej krásnej, rozprávkovej
chalúpke a vychutnávali čaj a čokoládu. Ten domček bol čarovný.
Jednoducho, ako z rozprávky o Snehuliakovi a siedmych obrých
trpazlíčiek. Bol to ďalší Óghäho sklad. Tu pozvliekal všetky zvyšné
serepetičky, ktoré nepomestil do svojho stoizbového domu.
Deň dvadsiaty druhý: Deň - dovolenka na malte. Mladé stavbárky
započali svoju kariéru. Šikovne zrobili maltu a zalátali dieru na podlahe
v lajniarni. Skúsenosť doživotná, znalosti na nezaplatenie. Piesok + voda +
cement = malta!
Večer pristavilo na dvore veľké
auto, skoro by som povedala, že priam kamión.
S napätím sme sledovali, čo sa bude diať. Vidar zjavne zápasil
s niečím silným na druhom konci hrubého lana. Po 5 minútovej ceremónii
ťažkého vzpierania a ťahania, z nákladného priestoru nesmelo
vykukol malý býček! Teda vajká mu z balkóna vidno nebolo, ale zistili sme
to hneď, ako sme v pyžame vtrielili dole do kravína. Vidar plakal. Dojemná
chvíľka. Býček nesmelo žuvkal senko a plačkal za mamičku kravičku. (Už
plačem aj ja.) Nového člena sme rýchlo prijali aj pokrstili a toto
plyšové mazliatko dostalo meno Pumpkin. Pretože vyzeral ako taká tekvička.
Deň dvadsiaty tretí: Prší, prší len sa leje, farmárka sa
z okna smeje, tralala lalala krava sa nám schovala. Presnejšie, celé stádo
kráv. Netreba azda pripomínať fakt, že Vidarove pasienky sa vinuli polovicou nórskeho
kraja. A práve vtedy, keď nie ani tak pršalo, ako lialo, sa kravy
rozhodli, že sa zahráme na schovávačku. Aby to bolo jasné, každý
večer pred dojením, sme museli kravy
najskôr zahnať z paše do kravína. To by nebol až taký problém, keby títo
rozmaznaní domáci miláčikovia, nemali približne päť výbehov a každý
v rozmere približne 100 hektárov situovaných v nekonečných svahoch,
strmých kopcoch, potokov, lesov a jám.
A práve niekde v tejto časti sveta, sa nám ukrývali kravy. Bol
to ideálny čas na spirituálne rozjímanie o vlastnej existencii
v tomto konzumnom svete postmoderny. S pastierskou palicou som sa
neochvejne podopierala, z čela som zotierala dažďovú vodu a preskakovala kravské
exkrementy . Po 45tich minútach, do kosti premoknuté, sme našli naše priateľky
v tom najodľahlejšom mieste, schované pod vysokou jedľou. Tie tvory
normálne vytušili, že majú prúser, bez slova sa za seba zoradili a pomalým
klusom smerovali ku kravínu. Dokonca aj rohatá krava milo zazerala
a chcela sa zalíškať. Ako sme šli zoradené pekne za sebou, pripadala som
si ako na duchovnej púti. Život je podľa mňa krásny, a oplatí sa žiť!
Deň dvadsiaty piaty: Chystali sme sa naň presne dva dni.
Presnejšie vyjadrené, dva dni sme naň chystali mrkvu. Opäť nás čakal farmársky
trh. Naposledy sme sa rozlúčili s malebným Trondheimom a deň ukončili
tekvicovou polievkou.
Deň dvadsiaty šiesty: Nedeľná
kríza. Ako inak. Na omši sme boli v miestnej nemocničnej pivnici. Dve
Slovenky, zopár Filipíncov, jeden Číňan, pár Japoniek, černoška, Poľka (kde by
tí chýbali) a rumunský kňaz. A to sú presne 2% štátnych príslušníkov
Nórska, hlásiacich sa ku kresťanstvu.
Deň dvadsiaty ôsmy: „Yes, here is
so much work, but I don´t have any time for show you what to do. So it´s
my problem. I´m very busy so it´s impposible give you some work. So.., if you
want, there are some bikes & you can make a trip...“ S logickým
odôvodnením, sme teda šli. Na starých bicykloch, azda ešte po Óghähovho
dedkovi, sme si šli konečne obhliadnuť nórske domčeky, ktoré sme už videli cestou
autom najmenej stokrát. Týmto krajom viedla len jedna cesta – od farmy šla buď
hore alebo dole. Samozrejme, že sme si vybrali tú dole kopcom,
a samozrejme, že sme nemysleli na to, že si to budeme musieť cestou späť
vyšľapať. Ale výlet to bol pekný.
Deň dvadsiaty deviaty: Aby ste mi
správne rozumeli, dojili sme od nášho príchodu každý večer, čo obnášalo aj isté
čistenie po dojení. To pozostávalo z určitých krokov, ktoré sme mali
dopodrobna rozpísané na dvoch papieroch. A dnes, keď máme dva dni do
odchodu, sme prišli na to, že sme to celý mesiac robili zle. Systém bol veľmi
zložitý preto sa ani nesnažím presne opísať, kde sme spravili chybu, snáď
postačí podotknúť len toľko, že sme automatickú čističku na vyplachovanie
trubiek, filtra a cisterny púšťali a vypínali v nesprávny
moment. Zo začiatku sa nám zdalo podozrivé, že sa trasie celá čistiareň,
a voda vyteká z tade kade by nemala, ale po skoro mesiaci, nás
úprimne potešilo, keď sa nám to podarilo spraviť bezchybne.
Deň tridsiaty: No, budem úprimná.
Dnes ma opäť platili za chodenie z postele do chladničky a späť.
Občasne aj k počítaču. Pokojnú idylku narušili až mladí sexi potrubári
inštalatéri, ktorí zdemolovali značnú časť Vidarovho pozemku, a rovnako
šikovne aj Vidarove potrubie. „Vóda došla! Katastrófa!“ Ja aj Eli sme smrdeli
z týždenného ničnerobenia a z kravína, a s vodou to vyzeralo
biedne. Po Snehuliakovom vyhlásení, že voda nebude, ešte pár dní, sme sa
zmierili s predstavou, že domov prídeme, úzko prepojené s prírodou,
inými slovami, smrdľavé.
Deň posledný: Hrozba sa našťastie
zažehnala a my sme sa pred odletom stihli umyť. Zbalili sme saky-paky,
a nórskym nesmelým potľapkaním sme sa rozlúčili.
Nuž ale, zbohom farma, zbohom
Pumpkin, zbohom Mucajda, zbohom preotrasná mačka, ekologická strava, traktor,
zima, smrad...
NApriek všetkým sťažnostiam, bolo mi tu krásne, nádherne! Ďakujem :-)
