Norway 2010

Farmárske memoáre:    NÓRSKO – september 2010

„Snehuliak a sedem trpazlíčiek“ – Ako sa dve odvážne devy na farmu vybrali...

Když jsem byl malý, říkali mi naši: 

"Dobře se uč a jez chytrou kaši, 

až jednou vyrosteš, budeš hlídačem krav."

Kde bolo, tam bolo, blablabla:

Deň prvý: Odlet z civilizovanej Prahy smer "polární zář". Devenky plné očákavania. V letiskovej hale v Trondheime čaká prevysoký, biely muž, Vidar Ká. To, ako nás privítal, neviem či bolo skôr nórske objatie alebo nesmelé potľapkanie po pleci, rozhodne som si musela kusnúť do pery, aby som nevybuchla smiechom. Už len rovnako vydesený, pohľad od Elišky bol komický...

Nesmelo sme sa naložili do špinavého Wolfa Golfa a s veľkým záujmom pokukovali po nórskej krajine. Krása. Ujo celú cestu poťahoval sople. Všetci sme mlčali. Prešli sme Stjordalom a odbočili do lesa. Za lesom bol les a potom Kvittem farm. Milá, malá, drevená, ako všetko v Nórsku.

Vonku bola zima. V dome ešte väčšia. Plus tam bol ešte smrad. Zo záchodu vychádzal taký kukuričný a ostatok smrdel po mačaciom hovne. To hovno nás samo uvítalo pri vstupe do našej novej izby, a jeho hrdý majiteľ sa bez ostychu začal obtierať o moju nohu. Priznávam, neobľubujem mačky, dokonca ich skôr neznášam, nie to ešte tolerovať túto špinavú smrdľavicu! To vlastne ani nebola mačka. Miesto chvostu to malo zhluk dredov a v mačacej tvári taký neopísateľne retardovaný výraz. Mimi, sorry,  ale mala si vonku chytať myši a nie srať hosťom pred dvere...

Ešte v tento večer, náš prvý, nórsky a nefalšovaný, sme si pozreli ako prebieha dojenie.

Dojmy? Zdojené... :-)

Deň druhý: Dojenie bolo v našich rukách. Resp. vemená. Sú to také visiace huspeninky, ktoré sa razom zmenia na sprosté vemeniská, ťažko určiteľné, kedy sú prázdne. Schúlená medzi dvoma kravami bojujem o svoj život. Keď krava nekope, tak šváca okadeným chvostom, a keď je náhodou pokojná, tak sa vás tá vedľa snaží naklať na rohy.  No, a keď sa ťa práve nesnaží olajnovať, alebo zasiahnuť prúdom moču, tak príde vydarený Vidar s jeho: „No, no, no! You must do it correctly way Radka!“ Vedel človeka vždy povzbudiť...

Deň tretí: Boli sme v mlyne a spoznali sme uja sympaťáka, Pátra Pjótra, ktorého portrét sa pýšil na Vidarovom obale od múky. Bol milý, až na to, že za celý čas, čo sme vymetali mlyn nepochopil, že my naozaj nerozumieme jeho nórštine, a už rozhodne sa nevoláme Eja a Gacka! :-S

Večer, po kravínskej kovbojke, mali kravy krstiny. Posypali sme ich šrotom. Mená dostali výstižné, ajhľa: Dílerka (Líderka), Pátrajka, Mucajda (moja obľúbenkyňa), Rohaňa, Kukajda, Kopajda a Poprdkárka – našich sedem malých trpazlíkov. Aj snehuliak bol spokojný, ako sme to zvládli. Pravda, nevidel to pred tým, ani to potom, a vlastne ani to počas dojenia. Ale to, čo sa stalo v kravíne, ostane v kravíne. ;-)

Deň štvrtý: Nórsky deň. Doteraz presne nechápem, čo presne sme to robili, ale... Chytali sme v lese kravy. Najskôr sme ich dve hodiny stopovali v nórskych kopcoch a bažinách. Vystopovali sme ovce. Resp. to, čo po nich ostalo. Bobky. Prišla som si ako Inčučuna, už mi chýbal iba nejaký luk. Keď sme konečne vystopovali to šialené stádo kráv, vletela mi do nadšene otvorených úst mucha a začala som prestrašne kašlať. Presne tak, vydesené stádo sa dalo na útek. Sklamaní a pokorení indiáni sa vrátili do tábora, vypili kyslú kávu a odišli naspäť na farmu.

Lovec kráv Vidar, nám nórsky deň zakončil nórskym menu: varené fašírky a ako dezert múčnu kašu. Zjedlo sa.

Deň piaty: Keďže bola nedeľa, dohodli sme sa s miestnymi – blízko bývajúcimi Filipínkami Federikou a Fe, že nás vezmú na omšu, vraj do najbližšieho (hodinu vzdialeného) kostola. Čakala som menšiu katedrálu, prinajmenšom malý, romantický, drevený kostolík. Toto bola skôr socialistická plaváreň, interiérom pripomínajúca začmudený bar. Zaspievali sme si nórske pesničky a celé šťastné, že sme prežili Federikinu jazdu, sme sa vrátili na farmu, k našim milovaným strakatým kravám.

Deň šiesty: Z plienenia bodliakov sme malý celý deň bodkované ruky. Ak ste ešte náhodou netrhali bodliaky, tak to určite nikdy neskúšajte. Pretože, aj keď vypliete celý záhon jačmeňa, čím zachránite značnú časť úrody, na večer vám tam ujdú kravy pažravé a kruto vám to tam podupú. Ale pokiaľ ste za každú srandu, tak si určite nenechajte ujsť predstavenie, ktoré by sa dalo pokojne nazvať „Strašiak v poli“. Lebo keď ujo zočil, moje rozutekané stádo kráv, vyskočil z traktora, cezpoľným behom, mávajúc rukami nad hlavou a ručiac ako pravý nórsky sob sa pokúšal skorigovať svoj hovädzí dobytok.

„Dnes už jsem starší a vím, co vím, 

mnohé věci nemůžu a mnohé smím, 

a když je mi velmi smutno, lehnu si do mokré trávy. 

S nohama křížem a s rukama za hlavou 

koukám nahoru na oblohu modravou, 

kde se mezi mraky honí moje strakaté krávy...“

Deň siedmy: Dostali sme bojovú úlohu: vážiť a baliť múku do obalov Pátra Pjótra. Práca nám šla od ruky.  Až pokým sme nezistili, že ju robíme zle. ;-) Totižto, niekde pri poslednom vrecku som si všimla, že na historickej váhe máme posunuté závažie cca o 0,05 kg viac. Čím by sme čestného Nóra okradli dokopy tak o 2 kg ekologickej špaldovej múky. A tak sme sa pekne pustili do lámania nechtov na nenápadnom otváraní  vreciek a odsýpaní múky a spätnom zošívaní vreciek...

Múka to bola aj tak na veľké prd. Chlieb ktorý sme z nej mali piecť podľa presného receptu, bol vždy tvrdý ako hranol. Z pokusu o slovenské langoše ostali slzy pre plač a zo slivkových gúľ plný záchod. Proste nedalo sa z toho nič variť, a aj obyčajná zápražka znetvorila každú polievku.

Deň ôsmy:  I´M A DRIVER! TRACTOR LADY – MAC. DRIVER! Uskladňovanie dreva na zimu, nám šlo za pomoci táčiek žalostne pomaly,

tak sa ujo nad nami zunoval, rovnako aj nad svojím traktorom, a po polhodinovej inštruktážnej traktorškole,  zveril svojho tátoša dvom devám bez vodičského oprávnenia. (Tento fakt sme mu samozrejme zatajili.:) Lež rýchlo to zistil, keď som si v kopci pomýlila spojku s brzdou a nacúvala do jarku. „No, no, no Radka! First think then do!“ ... Tú obitú kôlňu už nespraví, ale radosť nám spravil náramnú! Cestou hore sme vyvážali drevo a cestou dole jedná druhú. Dotieravú mačku, (ktorá nám mimochodom srala pred dvere naďalej) sa nám omylom nepodarilo zraziť, ale vytrasené sme boli dostatočne.

Deň deviaty:  MAC DRIVER pokazil traktor. Za trest sme spievali kravám pri dojení kravínske pašie. Pomer vydojeného mlieka ten večer klesol skoro o polovicu. V speve nás to neodradilo.

Deň desiaty:  Deň mrkva, polooblačno, sem tam fašírka. Túto prácu som mala najneradšej. 

Zbierať, umývať, ešte raz umývať, preberať, viazať a počítať mrkvu. V ten deň mi prešlo rukami asi osemsto mrkiev a žalúdkom asi 5 fašíriek, ktoré vyberavý Vidar ohrdol. Pomaly ale isto si zvykáme na ekologickú stravu, aj na samotné varenie. Do polievky potajme pridávame výživný bujón, a lámeme rekordy v počte jedál, ktoré sa dajú pripraviť, zo štyroch dostupných surovín na tejto zabudnutej farme: mlieka, múky, vajec a z pivnice vykutraných zemiakov. A ešte som zabudla na mrkvu! Mrkvovú polievku vystriedali mrkvové karbonátky a zemiaky s mrkvou, mrkva smažená, varená, parená, i pečená a ako dezert carrot cake. Keby mal ujo odšťavovač, tak je k tomu aj mrkvový džús. V podstate, každý deň sme varili tú istú polievku, len každý deň sme jej dali iný názov. Zemiaky sme piekli, varili smažili na všetky spôsoby. Vajcá len na jeden – lebo ujo mal rád len na polotvrdo, vložené do vriacej vody na tri minúty! A tak...

Deň jedenásty: Farmársky trh v Trondheime.

Deň bol dlhý a jedla bolo málo. Okrem Vidarovej klobásy, ktorú s chuťou zhltol pre istotu tri metre od nás, sme ostali odkázané na suseda palacinkára. Hladnému sa aj prihorenou zavďačíš... Inak je Trondheim krásne mesto. Priam idylické. Farebné, drevené, čisté, pokojné, útulné. V centre sa majestátne vypína nádherná katedrála Nidaros a len kúsok od nej „najstarší most“. Neviem či bol najstarší v Trondheime alebo v Nórsku alebo na svete, ale bol proste najstarší. Cez našu pracovnú pauzu sme sa pri pozeraní pamiatok pripojili do na prvý pohľad dobre vyzerajúceho ženského pochodu. Ženy pripomínajúce slovenské mažoretky bubnovali o dušu a zvesela spievali ako pionieri. S nórskou jazykovou bariérou, sme až neskôr zistili, že pochodujeme za práva homosexuálov... Tak šme še pobavili a vrátili sa spátky na jarmek.

Deň dvanásty:  „Práca šľachtí, ale spánok zoceľuje!“

Deň sedemnásty:  Levanger. Tisícročné mesto, s tisícročnými obyvateľmi. Aspoň taký sme mali pocit, keď sa nám pol dňa premávali pred stánkom so zeleninou dôchodcovia na elektrických vozíkoch. Suseda palacinkára vystriedali milí rybári, mĺkvi ako ryby. Tento raz nás dokrmoval včelár – ujo medár dromedár. Bola to taká rozprávková bytosť s ťavým výrazom a medovým srdcom.

V podstate sme sa asi 10min pred cestou do Levangeru dozvedeli, že tu dnes strávime aj noc, a až cestou v aute sme sa dozvedeli, že večer sme pozvaní na farmársku gurmánsku večeru. Povedali sme si nič to, to bude určite taká útulná krčmička s preplnenými stolmi. Nebola. Z reštaurácie, kde sa mala oná večera konať vyžaroval nobles a nadštandard na ktorý sme my dojky neboli pripravené. Spravili sme čo sa dalo. Vyšpárali sme si špinu z pod nechtov, obúchali turistické vibrami, obrali vlasy zo svetra a tvárili sa sebavedomo. Skoro sme aj zapadli medzi tie kostýmčekové farmárky. Zasadli sme k stolu plného svetrov (hneď pri dverách, ako nás usadili), k Dromedarovi a Jhonovi všadebolvšetkovidel monológovi* (ktorý vlastne len roznáša med). Po zočení titanicovského príboru ma premkol strach. Napriek všetkým okolnostiam, to bol luxusný večer. Jedlo bolo „ríli delišs“ a zasýtilo naše celodenno škŕkajúce žalúdky.

Deň osemnásty:  Na milé prekvapenie sme boli pozvaní na ďalšiu večeru k Vidarovým priateľom Nancy a Óghäm (to meno sa vyslovuje s prízvukom angíny). Nancy bola jedna z tých šťastných Filipínok, ktorým sa podarilo v Nórsku do dvoch rokov ulapiť chlapa. Aj keď len zberateľa starožitností Ógäho. On zberal proste všetko. A mal asi všetko. Veľký dom plný rôznorodého haraburdia. Od kolovrátkov, cez vypchanú líšku až po zbierku angličákov. Dovoľte mi venovať v krátkosti opis jednej z jeho stien: V ľavo vyššie sadrová hlava prísne zazerajúceho indiána. Pod ním zbierku kamenia a mosadzných ešusov každej veľkosti, strážil drevený jednooký pirát. Kúsok ďalej porcelánová baroková rodinka pomaly v životnej veľkosti a nad ňou rozladené ukulele. Myslím, že už len v tejto miestnosti mal viac vecí, ako majú v nórskom národnom múzeu. A celý nadšený nám ich chcel všetky ukázať. Verili by ste, že na svete existuje človek, ktorý dokáže 15 minút pyšne civieť na zlomenú lyžu z 18. storočia? Viete, pri tej stopäťdesiatejdeviatej prezentovanej veci si už ani nespomeniete, že ste boli voľakedy hladní, a že ste sa sem prišli vlastne najesť... Našťastie spasiteľka Nancy zavolá k stolu a snaží sa navodiť kultúrne posedenie. Striedmo odkladá príbor a pomalým prežúvaním sa snaží distingvovane predĺžiť večeru. Bohužiaľ sa jej to nepodarilo, lebo ja, Eliška aj Vidar sme zjedli všetky chody aj s dupľou filipínskych jarných závitkov na jeden hlt. A to nám už bolo naozaj jedno, že po večery nás čakala prezentácia od Nancy, jej fotiek z rodného kraja. Filipíny ste chutné!

Deň devätnásty: Nedeľná prechádzka k jazeru. Konečne sme ho našli! :) Lebo keď  Vám človek povie, že nejaké jazero je tam za lesom, a vás obklopuje les z každej strany, je dosť náročné trafiť správnu stranu, ktorou sa vybrať. Najmä keď nikde nie je chodníček, len močariny a krovie. Uprostred jazera stál malý ostrovček a na ňom rozkošná chalúpka. Obe sme si naraz povzdychli, a ešte sme si nestihli ani poriadne zaželať, už sme sedeli v člne náhodne stretnutého uja Óghäho. A ani sme sa nenazdali, už sme boli nanominované v tej krásnej, rozprávkovej chalúpke a vychutnávali čaj a čokoládu. Ten domček bol čarovný. Jednoducho, ako z rozprávky o Snehuliakovi a siedmych obrých trpazlíčiek. Bol to ďalší Óghäho sklad. Tu pozvliekal všetky zvyšné serepetičky, ktoré nepomestil do svojho stoizbového domu.

Deň dvadsiaty druhý:  Deň - dovolenka na malte. Mladé stavbárky započali svoju kariéru. Šikovne zrobili maltu a zalátali dieru na podlahe v lajniarni. Skúsenosť doživotná, znalosti na nezaplatenie. Piesok + voda + cement = malta!

Večer pristavilo na dvore veľké auto, skoro by som povedala, že priam kamión.  S napätím sme sledovali, čo sa bude diať. Vidar zjavne zápasil s niečím silným na druhom konci hrubého lana. Po 5 minútovej ceremónii ťažkého vzpierania a ťahania, z nákladného priestoru nesmelo vykukol malý býček! Teda vajká mu z balkóna vidno nebolo, ale zistili sme to hneď, ako sme v pyžame vtrielili dole do kravína. Vidar plakal. Dojemná chvíľka. Býček nesmelo žuvkal senko a plačkal za mamičku kravičku. (Už plačem aj ja.) Nového člena sme rýchlo prijali aj pokrstili a toto plyšové mazliatko dostalo meno Pumpkin. Pretože vyzeral ako taká tekvička.

Deň dvadsiaty tretí:  Prší, prší len sa leje, farmárka sa z okna smeje, tralala lalala krava sa nám schovala. Presnejšie, celé stádo kráv. Netreba azda pripomínať fakt, že Vidarove pasienky sa vinuli polovicou nórskeho kraja. A práve vtedy, keď nie ani tak pršalo, ako lialo, sa kravy rozhodli, že sa zahráme na schovávačku. Aby to bolo jasné, každý večer  pred dojením, sme museli kravy najskôr zahnať z paše do kravína. To by nebol až taký problém, keby títo rozmaznaní domáci miláčikovia, nemali približne päť výbehov a každý v rozmere približne 100 hektárov situovaných v nekonečných svahoch, strmých kopcoch, potokov, lesov a jám.  A práve niekde v tejto časti sveta, sa nám ukrývali kravy. Bol to ideálny čas na spirituálne rozjímanie o vlastnej existencii v tomto konzumnom svete postmoderny. S pastierskou palicou som sa neochvejne podopierala, z čela som zotierala  dažďovú vodu a preskakovala kravské exkrementy . Po 45tich minútach, do kosti premoknuté, sme našli naše priateľky v tom najodľahlejšom mieste, schované pod vysokou jedľou. Tie tvory normálne vytušili, že majú prúser, bez slova sa za seba zoradili a pomalým klusom smerovali ku kravínu. Dokonca aj rohatá krava milo zazerala a chcela sa zalíškať. Ako sme šli zoradené pekne za sebou, pripadala som si ako na duchovnej púti. Život je podľa mňa krásny, a oplatí sa žiť!

Deň dvadsiaty piaty:  Chystali sme sa naň presne dva dni. Presnejšie vyjadrené, dva dni sme naň chystali mrkvu. Opäť nás čakal farmársky trh. Naposledy sme sa rozlúčili s malebným Trondheimom a deň ukončili tekvicovou polievkou.

Deň dvadsiaty šiesty: Nedeľná kríza. Ako inak. Na omši sme boli v miestnej nemocničnej pivnici. Dve Slovenky, zopár Filipíncov, jeden Číňan, pár Japoniek, černoška, Poľka (kde by tí chýbali) a rumunský kňaz. A to sú presne 2% štátnych príslušníkov Nórska, hlásiacich sa ku kresťanstvu.

Deň dvadsiaty ôsmy: „Yes, here is so much work, but I don´t have any time for show you what to do. So it´s my problem. I´m very busy so it´s impposible give you some work. So.., if you want, there are some bikes & you can make a trip...“ S logickým odôvodnením, sme teda šli. Na starých bicykloch, azda ešte po Óghähovho dedkovi, sme si šli konečne obhliadnuť nórske domčeky, ktoré sme už videli cestou autom najmenej stokrát. Týmto krajom viedla len jedna cesta – od farmy šla buď hore alebo dole. Samozrejme, že sme si vybrali tú dole kopcom, a samozrejme, že sme nemysleli na to, že si to budeme musieť cestou späť vyšľapať. Ale výlet to bol pekný.

Deň dvadsiaty deviaty: Aby ste mi správne rozumeli, dojili sme od nášho príchodu každý večer, čo obnášalo aj isté čistenie po dojení. To pozostávalo z určitých krokov, ktoré sme mali dopodrobna rozpísané na dvoch papieroch. A dnes, keď máme dva dni do odchodu, sme prišli na to, že sme to celý mesiac robili zle. Systém bol veľmi zložitý preto sa ani nesnažím presne opísať, kde sme spravili chybu, snáď postačí podotknúť len toľko, že sme automatickú čističku na vyplachovanie trubiek, filtra a cisterny púšťali a vypínali v nesprávny moment. Zo začiatku sa nám zdalo podozrivé, že sa trasie celá čistiareň, a voda vyteká z tade kade by nemala, ale po skoro mesiaci, nás úprimne potešilo, keď sa nám to podarilo spraviť bezchybne.

Deň tridsiaty: No, budem úprimná. Dnes ma opäť platili za chodenie z postele do chladničky a späť. Občasne aj k počítaču. Pokojnú idylku narušili až mladí sexi potrubári inštalatéri, ktorí zdemolovali značnú časť Vidarovho pozemku, a rovnako šikovne aj Vidarove potrubie. „Vóda došla! Katastrófa!“ Ja aj Eli sme smrdeli z týždenného ničnerobenia a z kravína, a s vodou to vyzeralo biedne. Po Snehuliakovom vyhlásení, že voda nebude, ešte pár dní, sme sa zmierili s predstavou, že domov prídeme, úzko prepojené s prírodou, inými slovami, smrdľavé.

Deň posledný: Hrozba sa našťastie zažehnala a my sme sa pred odletom stihli umyť. Zbalili sme saky-paky, a nórskym nesmelým potľapkaním sme sa rozlúčili.

Nuž ale, zbohom farma, zbohom Pumpkin, zbohom Mucajda, zbohom preotrasná mačka, ekologická strava, traktor, zima, smrad...

NApriek všetkým sťažnostiam, bolo mi tu krásne, nádherne! Ďakujem :-)